Predstavte si klasickú situáciu – spoznáte nového človeka, jeden druhému sa predstavíte a najčastejšia otázka, ktorá potom nasleduje je – a čo robíš? Pre mňa to vždy bola (a snáď aj stále je) TOP 1 najneobľúbenejšia otázka. Nikdy poriadne neviem, ako na ňu odpovedať.
Som totiž biologička, fotografka a arte terapeutka.
Znie to ako šialená kombinácia, že?
Lebo aj je.
Ale dáva zmysel! Čestné slovo!
Len je to trochu dlhší príbeh…
Ako dieťa som milovala kresliť.
A recitovať básničky, neskôr prózu.
A spievať.
Tancovať.
Vyšívať.
Tvoriť.
Hrať na hudobné nástroje.
Skrátka, milovala som umenie v každej možnej jeho podobe.
Vymetala som recitačné súťaže a chcela sa stať herečkou. Alebo maliarkou. Jednoducho umelkyňou. Akoukoľvek – hlavne umelkyňou!
Lenže u rodičov sa to s veľkým nadšením nestretlo. Ich predstava o mojom živote bola diametrálne odlišná. Keďže mi učenie vždy išlo akosi samo, prirodzené očakávanie bola vysoká škola. Ideálne medicína. Robiť “poriadnu robotu”. Veď umelci si na seba nikdy nezarobia! Zomriem od hladu!
Verím, že úmysel rodičov bol dobrý a chceli pre mňa ako svoje dieťa len to dobré. Problémom je, že keď má niečo človek v sebe príliš hlboko, snažiť sa mu to vyhnať z hlavy je v podstate len stratou času.
Išla som teda na vyšku. Na medicínu som ísť odmietla, vravela som si, že keď už, tak budem vedkyňa. Príroda, biológia, pokusy, to bola moja druhá vášeň, tak som chcela ísť radšej touto cestou. Počas štúdia ma zlákala oblasť neurobiológie. Taký mozog, vážení!, to vám je neuveriteľná mašina!
Zo školy som to potiahla rovno na materskú. Jedno dieťa, druhé dieťa… a vedecký vlak ušiel, ani som sa nenazdala.
Lenže v čase medzi praním okakaných plienok a varením kašičiek, sa začalo znovu drať na povrch moje umelecké srdce. Ako odmenu za štátnice som si kúpila šijací stroj, experimentovala som s maľbou na hodváb, skúšala všelijaké výtvarné techniky a napokon sa dostala k foteniu. Celkom nevinne. V tom čase ešte mobily slúžili výlučne na telefonovanie, takže keď som chcela zvečniť chutnučké prstíky môjho miminka, musela som použiť foťák. Najprv to bol manželov malý kompakt, neskôr som si vyžobrala najlacnejšiu zrkadlovku.
Bavilo ma to. Šlo mi to. Úplne ma to pohltilo.
Posunula som sa k lepšej zrkadlovke, lepším objektívom. Od fotenia vlastných detí k foteniu detí kamarátok. A o nejaký ten piatok neskôr som otvárala vlastný fotoateliér. Síce som už nemohla byť herečkou alebo umelkyňou z mojich detských snov, fotenie mi ale výborne napĺňalo potrebu tvorivého sebavyjadrenia. A tak som fotila po veľkú časť svojho dospelého života. No napriek tomu, že ma to nesmierne bavilo (a stále baví!), niekde na pozadí mi vždy bežal program, ktorý spustili rodičia – toto nie je “poriadna” robota!
Raz, v čase jednej životnej krízy, mi kamarátka odporučila jednu pani. Nemala som chuť ísť ku psychologičke, mala som už za sebou pár zlých skúseností. Táto pani však mala byť iná. Vraj je arteterapeutka. Dovtedy som to slovo nikdy nepočula, ale “arte” mi evokovalo umenie a to ja rada! Tak som tomu šla dať šancu.
Pani arteterapeutka mi naozaj pomohla. Veľmi. Nielen v tej konkrétnej prežívanej situácii. Ukázala mi niečo nové o mne a nabúrala moje naučené predstavy o umení. Pustila som sa do štúdia psychológie, histórie umenia, vrátila sa k neurobiológii, začala vnímať veci v súvislostiach. Zaoberala som sa vplyvom stravy na psychiku, zaujímal ma šport, knihy, hudba, náboženstvo… skrátka, objavila som holistický prístup k človeku.
A odrazu všetko do seba zapadlo.
Vyštudovala som arteterapiu v Jihlave, v súčasnosti ešte dokončujem arteterapeutický výcvik v Týništi nad Orlicí u p. M. Štefančíkové, zúčastnila som sa workshopu o využití arteterapie v prístupe zameranom na riešenie a tiež vzdelávania v oblasti psychomotoriky. V rámci písania záverečnej práce na VŠPJ som pripravila a realizovala kurz tvorivého písania pre deti na ZŠ Filipka v Brne a tiež absolvovala prax v Psychiatrickej nemocnici v Havlíčkovom Brode na oddelení látkových závislostí.
Presne tak, ako som to vždy milovala, aj v arteterapii som objavila obrovitánsky široké pole využitia tých najrozličnejších oblastí umenia. A nadobro som sa zbavila predstavy bohémskeho umelca, čo majetok prehýri, odreže si ucho, alebo umrie hladom.
A ešte niečo viac. Zistila som, že vôbec nemusím byť “naozajstný” umelec, aby som mohla benefitovať z tvorivých činností. Práve naopak! Kreativita nám pomáha komunikovať so svetom vo chvíli, keď nevieme svoje pocity dať do slov, ukazuje nám samých seba, pomáha uvoľniť napätie… a veeeľa veľa ďalšieho!
Tak a to je môj príbeh, ako som sa dostala od umeniu k biológii, od biológie k umeniu a zase tam a nazad. Nakoniec to nie je až taká divočina, že? Ako zoznamovací small talk na party to však úplne nie je, chápem. Ale ak ste sa dočítali až sem, ďakujem! A budem veľmi rada, ak sa stretneme aj osobne. A keby aj nie – hlavne tvorte, nenechajte si vziať sny, objavujte, učte sa a nikdy sa nevzdávajte!